Teoretické základy väčšiny liečiteľských tradícii východu vychádzajú z presvedčenia, že všetky formy života vesmíru sú oživované prapôvodnou životnou silou. V indickej jógovéj tradícii sa táto sila označuje pojmom prána - neviditeľná tichá sila. Prána sa získava z potravy ktorú jeme, z vody ktorú pijeme, zo vzduchu ktorý dýchame. Cirkuluje tiež po určitých dráhach telom a vytvára tak sieť vitálnej životnej sily, ktorá je pre existenciu telesnej sústavy nevyhnutná. Tieto energetické dráhy sú základom thajsko-jógovej masáže.
V thajskej jogovej masáži sa využíva desať energetických dráh. Tieto dráhy, ktorým sa hovorí sény, sú prepojené tlakovými bodmi - marmami. Masáž jednotlivých sén povzbudzuje voľné prúdenie prány. Preťahovanie a tlaková stimulácia sú hlavnými prostriedkami pomocou ktorých sa v thajskojógovej masáži dosahuje uvoľnenie napätia a dôkladného rozcvičenia tela. Ak sa telo týmto spôsobom uvoľní a "otvorí", energia v ňom prúdi oveľa ľahšie a tento povzbudený a posilnený energetický prúd pomáha uľahčovať bežné zdravotné potiaže, akými sú napríklad bolesti v driekovej časti, artritída, bolesti hlavy, zažívacie poruchy, menštruačné problémy a potiaže spojené so stresom. Thajsko-jógová masáž vyvoláva pocit hlbokého uvoľnenia a u maséra i klienta posilňuje vnútornú pozornosť a pocit zdravia a pohody.
Počiatky thajskej masáže siahajú do Indie pred 2500 rokmi, kedy sa začal šíriť budhizmus. Zakladateľom thajskej masáže je Džívaka Kumarbhaččha, ktorý bol uznávaným jogínom a lekárom starovekej ajurvédskej tradície. Tradičná thajská masáž sa v priebehu mnohých storočí vyvíjala v prostredí budhistických chrámov.
Aj keď je thajská masáž pevne zakorenenou národnou tradíciou, len ťažko môžeme hovoriť o nejakej jej štandardnej forme. Rôzni majstri si vytvorili osobitné metódy a postupy. Existujú najmenej dva hlavné štýly, ktoré môžeme vystopovať v náuke dvoch najznámejších škôl: severnej a južnej. Hlavný rozdiel medzi týmito štýlmi je v technike práce s energetickými dráhami.
Severnému štýlu sa taktiež hovorí - jangová forma, pretože je svojím prístupom razantnejšia. O južnej škole hovoríme ako o jingovej forme pretože je uvoľnenejšej povahy.
V poslednej dobe dochádza k častejšej výmene medzi severom a juhom a tak sa obidva štýly zlučujú.